Dámy a páni, milí priatelia!
Pripadla mi druhýkrát v tomto roku česť kurátorsky sprevádzať najnovšiu výstavu obrazov Andrei Klimo. Nie je to ľahká úloha ani pre autora, ani pre kurátora. Pre autora to znamená priniesť posun vo svojom diele, nové pohľady, nové inšpirácie, nové skutočnosti. Pre kurátora to znamená odpútať sa od pôvodnej koncepcie, textu, charakteristiky a objaviť v diele umelca to nové, postihnúť vývoj a poukázať naň. Vystavovať v krátkom čase po sebe po druhý krát je náročnejšie práve pre to niečo „nové a posunuté“, čo právom od výstavy /ak nejde o reinštaláciu/ má divák právo očakávať.
V dnešnej výstave „Myšlienky“ nám Andrea Klimo opäť odkrýva vnútorné impulzy, ktoré podnecujú jej tvorbu. Ukazuje nám pokračovanie cesty, na ktorú sa vydala pri svojej prvej výstave, dáva nám možnosť porovnávať, vzájomne súvsťažniť, sledovať jej cestu, sledovať kontinuitu tvorby, ale i nové impulzy.
O čo teda v najnovšej tvorbe Andrei Klimo ide? Kam smeruje, čo chce zachytiť, s čím pracuje, ako odráža tvorbou svoje myšlienkové pochody, aké posolstvo opätovne prináša? Je to rozvinutie doterajšieho úsilia, alebo tu cítiť už nové príznaky? A ako sa mení, alebo nemení, očisťuje, dovršuje kompozícia jej diel, farebná výstavba, rukopis? Čo všetko nám autorka opäť o sebe poodhaľuje?
Jej najnovšia kolekcia pozostáva z 30tich diel, z toho iba 3 sú také, ktoré poznáme z jej májovej výstavy. Nie sú tu zahrnuté náhodou, ako uvidíme, na jednej strane demonštrujú kontinuitu a vývoj foriem, na druhej strane významovo prepájajú vnútorné posolstvo jej tvorby. Vystavené diela môžeme rozdeliť do troch základných celkov. V prvom rade sú to diela, ktoré demonštrujú spomenutú kontinuitu v jej ďalšom vývoji: Fragmenty tvárí, rúk, predmetov s redukovanou farebnosťou a koncentráciou účinku. V druhom okruhu sú to prírodné inšpirácie štylizovaných vírivých plôch a v treťom spektre vidíme abstraktné štruktúry vo vertikálne rozvinutých kompozíciách. Napriek istému formálnemu rozdielu všetky tieto okruhy majú styčné body, vychádzajú zo svojej logiky a sú akoby dopovedaním toho, čo predošlý okruh nechal zahalené.
Názov „Myšlienky“ nie je náhodný. Andreine diela sa rodia zvnútra, rodia sa premýšľaním, zhodnocovaním, uvažovaním. Andreine diela sú tak zhmotnením jej myšlienok, sú správou o jej vnútri, o tom, čo ju zaujalo a o tom, čo je dôležité povedať. Ako filozof sa snaží sústrediť podstatu do redukovanej dimenzie, v ktorej je oprostená od vecí, ktoré by nás mohli odvádzať práve od tejto podstaty. Nie je to však suchá filozofia, toto posolstvo je vnímavé, citové, vťahuje nás do vnútorného prežívania.
Pristavme sa pri podstatných charakteristikách. Pre Andreu, ako úprimne veriaceho človeka, sú biblické udalosti hlbokým posolstvom. O Bohu, svete, človeku, o nej samej, o jej živote, jej túžbach, jej poslaní. Žije svedectvo o svojej kresťanskej viere
priamo, prirodzene, so zanietením. Boh je súčasťou jej každodenného života. Vieru žije v umení a odkazuje na ňu vnútornou intenzitou, ktorou jej diela rozprávajú. Oslovujú nás a ostávajú nám v mysli. Sú jej vnútorným dialógom, dialógom dvoch duší, ale aj dialógom s Bohom.
Podkladom viacerých obrazov je príbeh rozhovoru Krista a Samaritánky pri studni zachytený v Jánovom Evanjeliu 4;5-42. Je to príbeh osobného stretnutia, ale hlavne osobného prijatia. Veľký rozhovor, ktorý zmenil srdce Samaritánky. Ako hovorí umelkyňa, je to situácia, ktorá nemala nastať. Kristus nemal čo robiť v samárskej dedine, žena nemala ísť v poludňajší čas ku studni, šla tam v neobvyklú hodinu, aby ju nik nestretol. Ale práve táto neobvyklá situácia vedie k podstatnému zážitku. Príbeh v podstate poukazuje na voľbu Ježiša nájsť človeka, nájsť ho aj v jeho osamelosti, izolácii, jeho výčitkách. Je to o Bohu a človeku. Je to o reálnej nádeji aj v neočakávaných situáciách.
Biblický príbeh autorka vôbec neilustruje, naznačuje ho vybranými fragmentami postáv, ich gestami, predmetmi. Aby sme porozumeli, musíme sa stíšiť, musíme začať uvažovať. Na prevažne bielom pozadí /žeby rozpálené poludňajšie prostredie?/ sa vynárajú opäť fragmenty tvárí, rúk, prináša gestá, štruktúrou a obrysom naznačuje akoby naskicované džbány, misy, tkaniny. Opäť nás chce sústrediť na to podstatné, vytiahnuť dôležité artefakty, ako zástupné symboly posolstva. Tie nám majú byť znameniami nášho uvažovania o príbehu. Povrch nás odkazuje na vnútro.
V kolorite vnímame základnú redukciu farebnej škály, veľké biele, prípadne čierne, či oranžové plochy, hnedočervená škála detailov a artefaktov, prekvapivé geometrizujúce zásahy – línie, obrysy. Kombinácia štetca a špachtle vytvára dynamické štruktúry, doplnené reliéfom povrchu, alebo hladkosťou plochy. Je to línia kontinuity jej nedávnej tvorby. Fragment tu nie je odtrhnutým javom, je zdôraznením toho podstatného, čo chce niesť výpoveď. Umelkyňa často umiestňuje postavy ku okraju diela, kde sú často „useknuté“. Nie sú vyplnením plochy, naznačujú, že ide o viac než o obraz, že sú len zastavením na púti, že presahujú vymedzenia.
Napätie základných farebných celkov a dômyseľných figurálnych fragmentov, zodpovedá napätie vnútorného dialógu. Kontrast veľkých plôch a detailne štruktúrovaných anatomických, či predmetných artefaktov. Figurálne motívy obrazov nám kreslia psychologické situácie, odhaľujú prežívanie, gestami a postojmi sú naznačené vnútorné pochody. Nie je to len o biblickom príbehu, je to aj o vnútri ženy, o tajnom mieste v zákutiach duše. Je to o utkávaní života, o jeho pokračovaní v dieťati, o poslaní ženy. O tajnom utkávaní života. Nakoniec, názvy obrazov koncentrujú elementárne prežívania: Odovzdanosť, Zasľúbenie, Očistenie, Pomazanie, Hodnota, Jednoduchosť, Cesta ...
Do tejto koncepcie fragmentov vstupujú dynamické plochy štylizovaných krajinných útvarov. Sú dynamické, vírivé, prevaľujú sa v tvaroch ako myšlienky, ako vnútorné zápasy. Ale ukazujú aj ukľudnenie, stíšenie, silu rastu a vlastne víťazstvo života.
V tretej skupine sú zastúpené dynamické abstraktné vertikály – ako stĺpi, ako formy, ktoré prepájajú obe predošlé celky.
Andrea Klimo uvažuje v obrazoch a pozýva nás do svojich úvah. Jej obrazy sú v podstate o Bohu. O hodnotách, o vnútornom úsilí o dokonalosť. O Túžbe po nekonečne. O jednote prírody a vesmíru, o ľudskom vnútri, ktoré je samo o sebe vesmírom. O tajomstve človeka. O kráse žiť. Andrea žije svoj život aj umenie naplno. A hovorí svojimi obrazmi. Započúvajme sa do tvarov a farieb, nechajme obrazy, aby zarezonovali s vrstvami nášho vnútra. Aby nás oslovili bezprostredne – posolstvom, ktoré sa prejavuje výtvarnou rečou.
Na záver pripájam zopár základných informácií o autorke: Andrea Klimo /Príbytná/ študovala na Fakulte architektúry a dizajnu a diplomovala projektom obnovy a konverzie teplárne na Vajnorskej ulici, kde som bol jej pedagógom. Už vtedy ma oslovila svojím prístupom, ľudskosťou, úžasným temperamentom, zmyslom pre hodnoty a pravdivosťou svojho svedectva. A okrem architektúry ju napĺňalo i výtvarné umenie. V rokoch 2017-18 študovala na biblickej škole v Kalifornii a v rámci štúdia pôsobila v Costarike. Vydala sa za jadrového fyzika – spojila tak cestu umenia s cestou vedy. V Rusku vystavovala s Anastasiou Gabrovskou, počas pandémie sa odsťahovala do Bruselu, kde sa zúčastnila napr. veľtrhu súčasného umenia, spolupracovala s naším konzulátom a galériami. Vystavovala v Bruseli i Madride a tu sa narodil jej syn Jozef. V rokoch 2022-23 žila v Texase, kde na výstave získal jej obraz ocenenie – tretie miesto. Ako lektorka sa začala venovať aj umeleckým kurzom. Od novembra 2023 žije v Českej republike, naďalej však dochádza do Bratislavy, kde organizuje certifikované umelecké kurzy. Pomáha nimi iným vidieť a sama rozdáva svoje poznatky a skúsenosti.
Andrej Botek, september 2024
Comentários